Tak už som teda na lopatkách...
Bezmocná vo väzbe tvojho chcenia ...
a s nemým výkrikom zisťujem, že
... ani snažiť si sa príliš nemusel ...
Než vezmeš si, po čom toľko túžiš,
počkaj prosím, kým oplačem to troška.
Nech rozlúčim sa s tým, na čo sa aj sama teším
a dúškom tvojich slín zapijem ten žiaľ...
Hmmm - ty hrdina týchto dní!
Ty dobyvateľ slávny!
Čo docenený až po rokoch bude,
pretože táto chvíľa docení len slastný okamih...
Takže položil si si ma na lopatky?
A ako? Fajne?
No - myslím, že odpoveď sa stráca
tam v nedohľadnej mliečnej dráhe,
kde všetko končí aj začína sa...